Augustín Fischer-Colbrie sa narodil v Želiezovciach dňa 16. októbra 1863. Mimoriadny vzťah malk svojej mamke, ktorá ho sprevádzala na jeho životnej ceste a bola mu na blízku aj počas jehochoroby. Jej patrilo posledné požehnanie, ktoré biskup na tejto zemi udelil a jej patril aj poslednýúsmev, s ktorým sa s ňou rozlúčil tesne pred smrťou. Dôležitý vplyv na duchovnú formáciu jehomladosti mala vzdelaná a nábožná babička z otcovej strany Anna, rod. Colbrieová. Jej zbožnosťa zásluhy v oblasti náboženskej i sociálnej ocenil aj sám panovník tým, že dovolil členom rodinyFischerovej pripojiť k tomuto menu aj jej rodné meno Colbrie. Sám Augustín už v mladosti preukázalzáujem o históriu. Ako bohoslovec napísal prácu o histórii Želiezoviec. Svoje štúdia absolvovalv rakúskom Kremse, v Bratislave, v Ostrihome i vo viedenskom Pázmaneu. Zameral sa na štúdiateológie, filozofie a postupne ovládal 13 cudzích jazykov.
Predstavitelia Pázmanea vzhľadom na jeho časté zdravotné problémy sa o ňom vyjadrili, že „práceschopný človek z neho nikdy nebude a akostále chorľavý kňaz bude len na ťarchu diecéze.“ Týmto aj zvažovali jeho kňazskú vysviacku. SámAugustín Fischer-Colbrie si rázne žiadal byť vysvätený. „ I keď len krátky čas budem žiť, chcemverne slúžiť Pánovi.“ Kňazskú vysviacku prijal v Ostrihome dňa 20. marca 1886 z rúk ostrihomskéhoarcibiskupa prímasa Jána kard. Simora. Po krátkej kaplánskej zastávke v Budapešti si ho sám prímaszavolal do Ostrihomu a poveril ho vykonávaním úradu ceremoniára a neskôr aj archivára. Zároveňpokračoval aj v ďalších štúdiách vo Viedni, kde sa mu podarilo obhájiť doktorát z teológie s najvyššímmožným ocenením Sub auspiciis Imperatoris. Odznakom tohto vysokého ocenenia bol aj briliantovýprsteň s monogramom rakúsko-uhorského panovníka, ktorý ocenenému venoval on sám. Bolo to prvýraz, čo toto veľké ocenenie sa udelilo teológovi. Dovtedy ho dostávali iba vynikajúci absolventiprávnickej a lekárskej fakulty.
V roku 1892 mu okrem iných funkcií pribudla aj služba vychovávateľaarcikňažnej Alžbety, dcéry následníka trónu rakúsko-uhorskej monarchie Rudolfa. Viedenský pobytAugustína Fischer-Colbrieho sa skončil jeho menovaním za pomocného košického biskupa, pápežomPiom X. dňa 27. decembra 1904. Biskupská konsekrácia sa uskutočnila v deň liturgickej spomienky napápeža sv. Gregora Veľkého. Tento deň si sám biskup vybral preto, aby celý svoj budúci života aktivitu ako biskup Katolíckej cirkvi prežíval v duchu toho veľkého pápeža. Ako menovaný, no eštenekonsekrovaný biskup, Augustín Fischer-Colbrie oficiálne zastupoval Košickú diecézu nablahorečení troch košických mučeníkov v Ríme. 1 Do svojho erbu si dal symbol Eucharistie – JežišaKrista, ktorý bol preň všetkým a zároveň jeho erb sa stal inšpirujúcim pre stvárnenie terajšej podobyoficiálneho erbu Košického arcibiskupstva.Do samotných Košíc pricestoval vlakom z Budapešti dňa 5. apríla 1905. Za mesto Košice ho oficiálneprivítal T. Münster a v mene Katedrálnej kapituly prepošt Eduard Medvecký. Ako pomocný biskup vykonával spočiatku aj službu rektora kňazského seminára a neskôr od januára 1906 aj spravovaniediecézy ako apoštolský administrátor. Po smrti košického biskupa Žigmunda Bubiča sa stal košickýmsídelným biskupom. 2 Vo svojej službe si vytýčil prísny asketický spôsob život, toleranciu, v sociálnejangažovanosti záujem o najbiednejších i apoštolát prostredníctvom podpory tlačovín. Svojupastoračnú činnosť sa usiloval konať v duchu slov svojho biskupského hesla: EVANGELIZAREPAUPERIBUS MISIT ME.
Prihováral sa väzňom, chorým, sirotám, študentom. Biskup AugustínFischer-Colbrie bol presvedčený o tom, že kňaz, rovnako i biskup, má vyhľadávať jeho starostlivostizverené ovce a priviesť ich na správnu cestu, ktorá vedie k blaženému večnému životu. Jeho snahoubolo, aby v každej farnosti biskupstva sa konali ľudové misie aspoň každých desať rokov. 3 Riešenieproblémov mládeže preniesol aj na pôdu katolíckeho kongresu v Kostnici, kde bol jeho čestnýmpredsedom. Vo svojom príspevku sa zaoberal postavením mládeže, poukázal na veľkénebezpečenstvo, ktoré hrozí mladým ľuďom z nadmerného požívania alkoholu a fajčenia. Zdôraznil,že závislosť na týchto omamných prostriedkoch ruinuje životy mnohých mladých ľudí. 4I napriek tomu, že jeho materinskou rečou bola maďarčina, nielen že sa naučil po slovensky a stal sačlenom Spolku sv. Vojtecha, ale všemožne podporoval aj šírenie slovenskej náboženskej literatúrymedzi veriacimi Slovákmi. K tejto činnosti nabádal aj kňazov. Podľa biskupových slov „… kto chcezachrániť v národe vieru a mravnosť neporušené, má vedieť, že je treba urobiť veľa pre propagáciudobrých časopisov, prostredníctvom ktorých je zlo potlačené.“ 5 Z písomných výpovedí, ako aj z diel,ktoré po biskupovi zostali, môžeme usúdiť, že biskup Augustín Fischer-Colbrie mal naozaj otcovskývzťah ku kňazom. Tento otcovský vzťah sa prejavoval vo viacerých rovinách. V prvom rade to bolastarostlivosť biskupa o duchovné dobro a svätosť svojich kňazov.
Počas pretrvávajúcej maďarizáciev závere existencie Rakúsko-Uhorska, košický biskup sa zastával slovenských kňazov a nariadil, abyslovo Božie pre Slovákov hlásali v slovenskej reči a slovenské deti aby sa vyučovali náboženstvo naškolách v materinskej reči. 6 Pri svojich stretnutiach so seminaristami Košického kňazského seminárabiskup Augustín Fischer-Colbrie hovoril o dôležitosti dobrej prípravy na kňazstvo. Pripomínal, žev seminári nemá zostať ani jeden taký, ktorý prišiel do seminára len preto, aby splnil túžby rodičovalebo z dôvodov čisto pozemských. 7Veľkou snahou sa pričinil o vybudovanie kňazského domu pre starých a chorých kňazov – PIANUM,vo Vranove nad Topľou i liečebno-rekreačného domu – AUGUSTINEUM v BardejovskýchKúpeľoch.
